9. kapitola - Miesto ukrytia
Všetko bolo rozmazané, pomalé. Harry s Hermionou vyskočili na nohy a vytiahli prútiky. Väčšina ľudí si práve stačilo uvedomiť, že sa stalo niečo divné a všetky hlavy boli stále otočené k miestu, kde bol ešte pred chvíľou strieborný rys. Od miesta, kde sa rozplynul Patronus sa do okolia šírilo v ľadových vlnách ticho. Potom ktosi vykríkol.
Harry a Hermiona sa stratili v panikáriacom dave. Hostia sa rozutekali na všetky strany, veľa sa ich premiestnilo. Ochranné zaklínadla okolo Brloha boli zničené.
"Ron!" vykríkla Hermiona. "Ron, kde si?"
Keď sa pretlačili naprieč tanečnou sálou, Harry zbadal zahalené a zamaskované postavy objavujúce sa v dave. Potom uvidel Lupina s Tonksovou, obaja mali zdvihnuté prútiky a kričali "Protego!". Krik sa rozliehal do všetkých strán -
"Ron! Ron!" volala s plačom Hermiona, keď byli s Harrym chránení vydesenými hosťami. Harry ju chytil za ruku aby sa nezatratili jeden druhému, keď im naraz okolo hlavy presvišťal lúč svetla. Nevedeli, či to bolo ochranné alebo zlé zaklínadlo -
A Ron bol tu. Chytil sa Hermioninej ruky a Harry ucítil, ako sa na mieste zatočili. Obrazy i zvuky stíchnuté ako temnota, ktorá ich obkľučovala. Jediné, čo cítil, bola Hermionina ruka. Bol natlačený medzi priestorom a časom, ďaleko od Brloha, ďaleko od vznášajúcich sa Smrťožrútov a možno i od samotného Voldemorta..
"Kde to sme?" ozval sa Ronov hlas.
Harry otvoril oči. Na malú chvíľu si myslel, že ešte neopustili svadbu. Stále byli obklopení ľuďmi.
"Tottenhamská ulica" zafunela Hermiona. Musíme ísť ďalej. Potrebujeme nájsť nejaké miesto, kde sa môžete prezliecť.
Harry Hermionu počúvol. Napol kráčali, napol bežali širokou tmavou ulicou, plnou baviacich sa ľudí a lemovanou zavretými obchodmi, s blikajúcimi hviezdami nad hlavou. Vedľa zarachotil dvojposchodový autobus a skupinka veselých návštevníkov krčmi na nich očkom pokukovali. Harry i Ron na sebe stále mali hábity.
"Hermiona, nemáme sa do čoho prezliecť." povedal jej Ron, keď sa jedna mladá žena hlasito rozchichotala, ako náhle ich zazrela.
"Prečo som si len so sebou nevzal neviditeľný plášť?" pýtal sa sám seba Harry a preklínal svoju hlúposť. "Celý minulý rok som ho pri sebe mal a-"
"To je v poriadku, ja ho mám. A mám aj oblečenie pre vás oboch." odpovedala Hermiona, "Len si to vyskúšajte a správajte sa v tom prirodzene - to pôjde."
Viedla ich po bočnej ulici dole a potom do tmavej uličky.
"Keď si hovorila, že máš neviditeľný plášť a oblečenie.." povedal Harry, mračiaci sa na Hermionu, ktorá mala len svoju korálkovú kabelku, v ktorej teraz niečo hľadala.
" Áno, tu sú," prehlásila Hermiona a k ich údivu z nej vytiahla dvoje džínsy, svetre, nejaké hnedé ponožky a nakoniec aj strieborný plášť.
"Ako si to -?
"Neodhaliteľné zväčšovacie zaklínadlo," povedala Hermiona. "Zložité, ale myslím, že som ho urobila správne. Každopádne sa mi podarilo sem dať všetky veci, ktoré budeme potrebovať." Zatrepala s krehko vyzerajúcou taškou a znelo to ako keby v nej bolo spustu veľkých ťažkých veci. "Ale, no..., to budú tie knihy," povedala, keď nakukla dovnútra, "A mám ich tam dosť.. Tak dobre.. Harry, ty si radšej vezmi neviditeľný plášť. A Ron, prezleč sa a pohni sa.."
"Kedy si to všetko urobila?" opýtal sa Harry, keď si Ron zobliekal hábit.
"Hovorila som vám to v Brlohu, mala som zbalené tie najdôležitejšie veci. Vieš, v prípade, že by sme museli rýchlo utiecť. Ráno som zbalila aj tvoj batoh, keď si sa prezliekol a dala som ho sem.. Len som mala pocit, že.."
"Si úžasná, fakt že hej" povedal Ron a podával jej svoje veci zbalené do uzlíka.
"Ďakujem" usmiala sa Hermiona a strkala jeho veci do kabelky. "Harry, prosím, vezmi si ten plášť!"
Harry si prehodil neviditeľný plášť cez ramena, zakryl si s ním hlavu a zmizol. Práve si začal uvedomovať, čo sa stalo.
"Ostatní - všetci na tej svadbe -"
"Teraz si s tým nesmieme robiť starosti," šeptala Hermiona. "Nemôžeme sa vrátiť Harry, každého by sme tým len viac ohrozili"
"Má pravdu," pridal sa Ron, ktorému sa zdalo, že Harry by sa mohol začať hádať, i keď mu nevidel do tváre. "Bolo tam spustu členov Rádu, tí už sa o to nejako postarajú."
Harry prikývol, ale potom si spomenul, že ho Ron a Hermiona nevidia a povedal, "Jasné." Ale myslel na Ginny a cítil ako v ňom všetko vrie.
"Tak poďte, myslím, že by sme si mali pohnúť," prehovorila Hermiona.
Vrátili sa späť do bočnej ulice a potom späť na hlavnú cestu. Na druhej strane cesty spievala a motala sa na chodníku skupinka mužov.
"Len tak zo zvedavosti, prečo Tottenhamská ulica?" opýtal sa Ron Hermiony.
"Neviem, len mi to tak napadlo, ale som si istá, že tu v muklovskom svete je pre nás bezpečnejšie. Tu nás hľadať nebudú."
"Správne" povedal na to Ron a stalo sa obzeral okolo, " ale, necítiš sa trochu - nechránená?"
"Kde inde by sme mohli byť?" opýtala sa Hermiona, zatiaľ čo opilci na ňu z druhej strany ulice začali hvízdať. "Nemôžeme sa predsa ubytovať v Deravom kotlíku a do Siriusovho domu by sa mohol dostať Snape.. Povedala by som, že môžeme skúsiť náš dom, i keď si nie som istá, či ho nebudú kontrolovať... Áá, nech sú ticho!"
"V poriadku, miláčik? zavolal na ňu ten najopitejší. "Dáš si niečo na pitie? Poď sem a daj si s nami!"
"Poďme si niekam sadnúť," povedala narýchlo Hermiona, práve keď už Ron otváral ústa. "Pozrite, tu je to dobré!"
Bola to malá a ošumela nočná kaviarnička. Všetky stoly boli pokryté ľahkou vrstvou mastnoty, ale nikto tu nebol. Harry prekĺzol dovnútra k stolíku a Ron si sadol vedľa neho naproti Hermione, ktorá sedela chrbtom ku vchodu a to jej vadilo. Dívala sa za seba tak často, že to vyzeralo, ako keby mala tiky. Harry zas nemal rád, keď sa nič nedialo. Keď šli, vyzeralo to, že majú nejaký cieľ. Pod plášťom cítil, ako vyprchávali posledné známky Všehodžúsu. Jeho ruky získavali svoju dĺžku a tvar. Vybral si z vrecka okuliare a nasadil si ich.
Po chvíli sa ozval Ron, "Viete, že nie sme ďaleko od Deravého kotlíka, je to len-"
"Ron, tam ísť predsa nemôžeme!" povedala hneď Hermiona.
"Tak tu len tak neseďme a poďme zistiť čo sa deje!"
"Veď vieme, čo sa deje! Voldemort obsadil Ministerstvo, čo ešte potrebujeme vedieť?"
"Dobre, dobre, bol to len nápad!"
Ponorili sa do bodavého ticha. Servírka prežúvajúca žuvačku sa prišuchtala k stolu a Hermiona objednala dve cappuccina. Pretože bol Harry neviditeľný, vyzeralo by divne objednávať tri. Dovnútra vošiel pár statných robotníkov a sadli si k stolíku vedľa. Hermiona ešte stíšila hlas.
"Nájdeme nejaké tiché miesto na premiestnenie a zamierime niekam mimo mesta. Keď už sme tu, pošleme správu Rádu."
"Môžeš ju poslať po Patronusovi?" zaujímal sa Ron.
"Myslím, že áno. Trénovala som to," odpovedala Hermiona.
"Dobre, dlho už nemali žiadne problémy a tiež už môžu byť zatknutí. Bože, to je odporné," dodal Ron, keď usrkol z napeneného šedivého cappuccina. Čašníčka to započula a šľahla po ňom škaredým pohľadom, keď sa šuchtala obslúžiť nových zákazníkov. Väčší z robotníkov, veľký blondiak, ju poslal preč práve vo chvíli, keď si ho Harry prišiel prezrieť. Urazene na neho zízala.
"Tak poďme, nechcem piť túto žbrndu," prehlásil Ron. "Hermiona, máš muklovské peniaze na zaplatenie?"
"Áno, vzala som si všetky svoje úspory ešte pred tým ako som šla do Brlohu. Stavím sa, že všetky drobné sú naspodku," povzdychla si Hermiona a natiahla sa po svoju korálkovú kabelku.
Obaja robotníci urobili rovnaký pohyb a Harry ich nevedomky nasledoval. Všetci traja vytasili prútiky. Ron, si o pár sekúnd neskôr uvedomil čo sa deje, skočil cez stôl a odstrčil Hermionu nabok. Sila Smrťožrútovej kliatby rozdrvila vydlaždičkovanú stenu na mieste, kde mal Ron pred chvíľočkou hlavu. Keď tu Harry, stále neviditeľný, zakričal, "Stupefy!"
Veľký Smrťožrút bol zasiahnutý do tvare prúdom červeného svetla. V bezvedomí klesol k zemi. Jeho spoločník, ktorý nevedel kto vyslal zaklínadlo, vypálil ďalšie na Rona. Zo špičky jeho prútika vyleteli žiariace čierne povrazy a zviazali Rona od hlavy až k pätám -
Čašníčka zjačala a utiekla k dverám - Harry vyslal ďalšie omračujúce zaklínadlo na Smrťožrúta s pokrivenou tvárou, ktorý zviazal Rona, ale zaklínadlo minulo, odrazilo sa od okna a zasiahlo čašníčku, ktorá sa zrútila vo dverách.
"Expulso!" zahrmel Smrťožrút a stôl pred ktorým stál Harry vybuchol. Sila výbuchu ho odhodila na stenu a on pocítil, ako púšťa prútik a ako z neho skĺzol neviditeľný plášť.
"Petrificus Totalus!" Zakričala Hermiona, ktorú nikto nevidel a Smrťožrút padol ako socha s dunivým tresknutím na zem do neporiadku z rozbitých stolov, porcelánu a rozbitého cappuccina. Hermiona sa vyplazila z pod lavičky a otrepala zo seba črepy.
"D-diffindo," povedala, pričom mierila prútikom na Rona, ktorý v bolesti zvrieskol, keď ho rezla do kolene. "Je mi to veľmi ľúto, Ron, trasie sa mi ruka! Diffinito!"
Prerezané povrazy opadali. Ron sa postavil na nohy a oprášil si ruky, aby si v nich obnovil cit. Harry zobral svoj prútik, preskočil všetky trosky až k Smrťožrútovi, ktorý ležal na lavičke.
"Poznám ho, bol tam v tú noc, keď zomrel Dumbledore." povedal. Obrátil tmavšieho Smrťožrúta smerom hore. Jeho oči rýchlo prebehovali medzi ním, Ronom a Hermionou.
"To je Dolohov," povedal Ron. "Spoznal som ho podľa starých plagátov. Myslím že on bol ten veľký Thorfinn Rowle."
"Nezáleží na tom, ako sa volajú!" povedala trochu hystericky Hermiona. "Ako nás našli? Čo budeme robiť?"
Zdalo sa, že jej zdesenie vyčistilo Harrymu hlavu.
"Zamknite dvere," povedal jej, "a ty, Ron, zhasni."
Pozrel sa dole na omráčeného Dolohova, rýchlo premýšľal, zatiaľ čo cvakol zámok, Ron zhasol a kaviareň sa ponorila do tmy. Harry počul muža, ktorý sa predtým škľabil vonku na Hermionu, ako kričí na iné dievča.
"Čo s nimi budeme robiť?" Zašeptal Ron skrz tmu Harrymu, a potom, ešte tichšie, "Zabijeme je? Oni chceli zabiť nás."
Hermiona sa zachvela a o krok ustúpila. Harry zavrtel hlavou.
"Potrebujeme zmazať ich spomienky," povedal. " To bude lepšie, zvedie ich to zo stopy. Keby by sme ich zabili, bude jasné, že sme tu boli."
"Ty si šéf," povedal Ron o niečo uvoľnenejšie. "Ale, nikdy som nevedel pamäťové zaklínadlo."
"Ani ja," pridala sa Hermiona, "ale viem teóriu."
Pomaly, zhlboka sa nadýchla, potom ukázala prútikom na Dolohovové čelo a povedala, "Obliviate."
Zrazu, Dolohovové oči vyzerali bezstarostné a zasnené.
"Nádhera!" zvolal Harry a pocápal ju po ramenách. "Dávaj pozor na toho druhého a na čašníčku, kým to tu s Ronom trochu upraceme."
"Upraceme?" divil sa Ron a rozhliadal sa po skoro zničené kaviarni. "Prečo?"
"Nemyslíš, že by zistili, čo sa stalo, keby sa zobudili a ocitli by sa na mieste, ktoré vyzerá ako po bombardovaní?"
"No hej, Dobre.."
Ron bojoval sa svojim vreckom, než z neho dostal prútik.
"Nie je to žiadny zázrak, Hermiona, zbalila si mi moje staré džínsy, sú mi úzke."
"To je mi naozaj veľmi ľúto," zasyčala Hermiona a keď ťahala čašníčku od okien, Harry ju počul zamrmlať návrh, kam by si mohol dať Ron svoj prútik.
Keď už bola kaviarnička opravená do pôvodného stavu, zatiahli Smrťožrútov späť k ich stolu a opreli ich oproti sebe. "Ale ako nás našli?" Opýtala sa Hermiona a pozerala pri tom z jedného nehybného muža na druhého. "Ako vedeli, kde sme?"
Otočila sa k Harrymu.
"Ty - nemyslíš, že máš na sebe stále tu Stopu, že nie, Harry?"
"Nemôže," povedal Ron. "Stopa sa zničí v sedemnástich, to je čarodejnícky zákon, nemôžeš ju mať v dospelosti."
"Čo ty vieš." pokračovala Hermiona," Čo keď našli Smrťožrúti spôsob, ako ju dať na niekoho sedemnásťročného?
"Ale Harry nebol posledných dvadsaťštyri hodin v blízkosti žiadneho Smrťožrúta. Kto by to čakal, že mu dajú stopu naspäť?"
Hermiona neodpovedala. Harry sa cítil poškvrnený, nakazený. Naozaj ich takto Smrťožrúti našli?
"Keď nemôžu použiť mágiu a vy nemôžete použiť mágiu blízko mňa, bez toho, aby sme ukázali svoju pozíciu -" začal.
"Nebudeme sa rozdeľovať!" povedala Hermiona rázne.
"Potrebujeme bezpečné miesto na ukrytie," povedal Ron. "Daj nám čas na premýšľanie."
"Siriusov dom," povedal Harry.
Ron a Hermiona len zízali.
"Nebuď hlúpy, Harry, môže sa tam dostať Snape!"
"Ronov otec vravel, že je to proti nemu chránené - a i keď by to nefungovalo," tlačil na Hermionu, aby niečo povedala "tak čo? Prísahám, že si neprajem nič iné, než stretnúť Snapea!"
"Ale -"
"Hermiona, kam inam môžeme ísť? Je to najlepšia možnosť, ktorú máme. Snape je len jeden Smrťožrút. Ak mám na sebe stále tu stopu, budeme ich mať okolo seba celé davy kamkoľvek pôjdeme."
Nemohla sa hádať, i keď vyzerala, že by chcela. Zatiaľ čo odomykala dvere, Ron opäť rozsvietil svetla. Potom, keď Harry napočítal do troch, oslobodili svoje tri obete a predtým než čašníčka alebo niektorý zo Smrťožrútov mohli čokoľvek urobiť, Harry, Ron a Hermiona sa na mieste otočili a znovu zmizli do stiesnenej temnoty.
O pár sekúnd neskôr sa Harryho pľúca znovu poriadne nadýchli a jeho oči sa otvorili. Už nestáli uprostred priateľsky ošumelej štvrti. Zo všetkých strán na nich pozerali vysoké, poloprázdne domy. Číslo 12 pre nich bolo viditeľné, pretože im Dumbledore, strážca tajomstva, povedal, že tam je. Ponáhľali sa k domu a každých pár metrov kontrolovali, či ich niekto neprenasleduje alebo nepozoruje. Dobehli ku schodom a Harry raz buchol do dverí prútikom. Počuli rad kovových cvaknutí a rachot reťazí, keď tu sa dvere sa zaškripením húpavo otvorili a všetci traja prebehli cez prah.
Ako náhle Harry zavrel dvere, ožili staré plynové lampy a vrhli iskrivé svetlo pozdĺž vstupnej haly. Vyzeralo to tu práve tak, ako si to Harry pamätal. Desivé, pavučinami pokryté obrysy domu - hlavy domácich škriatkov na stene vrhajúci náhodné tiene na schodisko. Dlhé tmavé závesy skrývajúce portrét Siriusovej matky. Jediná vec, ktorá nebola na svojom mieste, bola trolia noha na dáždniky, ktorá bývala večne prevrátená, ako o ňu Tonksová stále zakopávala.
"Myslím, že tu niekto bol," zašeptala Hermiona a ukázala na nohu.
"Mohlo sa to stať, keď Rád odišiel," zahuhlal Ron.
"Tak kde sú tie ochrany proti Snapeovi?" opýtal sa Harry.
"Možná fungujú, len, keď sa tu ukáže?" povedal Ron.
Ešte chvíľu všetci zostali na rohožke pri dverách a báli sa pohnúť ďalej do domu.
"Tak, nemôžeme tu stáť navždy," povedal Harry a urobil krok vpred.
"Severus Snape?"
Zašeptal hlas Divookého Moodyho z tmy a všetci traja skočili vystrašene späť ku dverám. "Nie sme Snape!" povedal Harry predtým, než okolo neho zavialo niečo ako studený vzduch a skrútilo mu to jazyk späť, takže nemohol hovoriť. Než mal vôbec čas niečo cítiť v ústach, jazyk sa mu opäť rozmotal.
Ostatní, vyzerali, že sa im stalo to isté. Rona začalo naťahovať na dávenie a Hermiona zakoktala, "To m-muselo b-byť M-Moodyho Ja-jazyk-zviazujúce zaklínadlo pripravené pre Snapea!"
Harry opatrne urobil ďalší krok vpred. Niečo sa na konci chodby presúvalo v tieňoch a než mohol ktokoľvek povedať nejaké slovo, z koberce pred nimi sa vztýčila vysoká, zaprášená postava. Hermiona zjačala a to isté urobila aj pani Blacková, keď sa jej závesy rozleteli. Šedivá postava sa desivo vznášala vzduchom stále rýchlejšie k nim.
Jej po pas dlhé vlasy a fúzy sa vlnili za ňou, mala vychudnutú prepadnutú tvar s prázdnymi očnými jamkami, hrôzostrašne zdvihla odpornu kostnatu ruku a ukázala na Harryho.
"Nie!" zakričal Harry a aj keď zdvihol svoj prútik, žiadne zaklínadlo z neho nevyšľahlo. "Nie! To sme neboli my! Neboli sme to my, kto ťa zabil-"
Pri slove "zabil" postava vybuchla vo veľkom oblaku dymu a popola. Kašľajúci Harry s uslzenými očami sa rozhliadol okolo seba a videl Hermionu skrútenú na zemi pri dverách, ako si rukami zakrýva hlavu. A Rona, ktorý sa klepal od hlavy k päte a nemotorne ju pocapával po ramenách, "Už je to d-dobré.... Je to p-preč...."
Prach sa točil okolo Harryho ako modrá hmla odrážajúca svetlo lámp. A paní Blacková stále jačala.
"Zradcovia vlastnej krvi, darebáci, špinavé škvrny na rode Blackovcov, skaza a hanba v dome mojich otcov-"
"TICHO!" vykríkol Harry a zamieril na portrét prútikom. S prasknutím a výbuchom červených iskier sa zatiahli závesy a umlčali portrét.
"To.. to bolo.." zakňučala Hermiona, keď jej Ron pomohol na nohy.
"Jasne," povedal Harry, "ale nebol to naozaj on, že? Len niečo, čo malo vystrašiť Snapea."
Fungovalo to, premýšľal Harry, lebo už Snape zničil hororovou postavu tak ľahko ako zabil Dumbledora? Nervozita v ňom stále zvonila, nechal ostatných dvoch v hale, napol očakával, že ďalšiu hrôzu objaví sám, ale nič sa ani nepohlo, okrem myši, ktorá pobehovala pozdĺž lišty na zemi.
"Než pôjdeme ďalej, mali by sme to tu skontrolovať," zašeptala Hermiona, zdvihla prútik a povedala, "Homenum revelio."
Nič sa nestalo.
"Dobre, práve si zažila celkom veľký šok," povedal Ron milo, "čo to vlastne malo urobiť?"
"Urobilo to presne to, čo som si myslela!" povedala Hermiona o niečo podráždenejšie. "Bolo to zaklínadlo k odkrytiu ľudskej prítomnosti, takže tu nie je nikto, okrem nás!"
"A starý Prašivec," dodal Ron, ukazujúc na kus koberca, z ktorého povstala mŕtvola.
"Zdvíhame sa," povedala Hermiona a vydesene sa zadívala na to isté miesto a viedla ich po vŕzgajúcich schodoch do salónu na prvom poschodí.
Zamávala prútikom aby zapálila staré plynové lampy, potom sa trochu zachvela, pretože bol v izbe prievan a sadla si do kresla, s rukami pevne pritisnutými k telu. Ron prišiel k oknu a trošičku odtiahol ťažké zamatové závesy.
"Vonku nikoho nevidím," hlásil. "A povedal by som, že ak má Harry na sebe stále Stopu, prenasledovali by nás sem. Viem, že by sa nedostali do domu, ale- čo sa deje, Harry?"
Harry vydal bolestivý výkrik. Jazva ho začala znovu páliť, keď niečo ako záblesk preletelo jeho mysľou, ako jasné svetlo vo vode. Videl veľký tieň a cítil zúrivosť. Bolo to silné a krátke ako elektrický šok.
"Čo si videl?" opýtal sa Ron a posunul sa k Harrymu. "Videl si ho na mojom mieste?"
"Nie, len som cítil zlosť - naozaj zúri -"
"Ale to mohlo byť v Brlohu," povedal nahlas Ron. "Čo ešte? Nič si nevidel? Preklial niekoho?"
"Nie, len som cítil zlosť - nemôžem povedať -"
Harry sa cítil otrávene, zmätené a Hermiona mu moc nepomohla, keď povedala, "Zase tá jazva? Ale čo sa stalo? Myslela som, že to spojenie už neexistuje!"
"Bola to len chvíľka," mumlal Harry, jazva ho stále bolela a nemohol sa moc sústrediť. "Ja - ja myslím, že sa to zase otvorí, keď sa neovláda, tak to predtým -"
"Ale potom si zavrel svoju myseľ!" povedala Hermiona ostro. "Harry, Dumbledore nechcel používať to spojenie, chcel ho zavrieť, a preto si sa mal naučiť Vnútrobranu! Inak ti Voldemort vložil do mysle falošné myšlienky, pamätáš -"
"Hej, pamätám si to, vďaka," povedal Harry skrz zaťaté zuby. Nepotreboval, aby mu Hermiona hovorila, že Voldemort využil toto spojenie medzi nimi, aby ho zaviedol do pasce, ani to, že to vyústilo v Siriusovu smrť. Prial si, aby im nehovoril vtedy o tom, čo videl a cítil. Robilo to Voldemorta viac vyhrážajúcim sa. A i napriek tomu, že mal jazvu pritlačenú na okno, bolesť sa stále stupňovala a i keď s tím bojoval, bolo to ako odolávať prichádzajúcej chorobe.
Otočil sa chrbtom k Ronovi a Hermione a predstieral, že skúma starý gobelín s rodokmeňom rodiny Blackovcov. Potom Hermiona vypískla. Harry znovu vytiahol prútik a otočil sa dookola, keď zbadal strieborného Patronusa, ako vlietol oknom do izby a pristál na podlahe pred nimi, kde sa premenil v líšku, ktorá hovorila hlasom pána Weasleyho.
"Rodina je v bezpečí, neodpovedajte, boli sme sledovaní."
Patronus sa rozplynul vo vzduchu. Ron vydal nejaký zvuk medzi zakňučaním a zaúpením a klesol do kresla. Hermiona sa k nemu pridala a chytila ho za ruky.
"Sú v poriadku, sú v poriadku!" šeptala a Ron sa pousmial a objal ju.
"Harry," povedal cez Hermionine rameno, "Ja -"
"Žiadny problém," povedal Harry, zhnusený tou bolesťou v hlave. "Je to tvoja rodina, samozrejme, že si mal strach. Tiež som to tak cítil." Myslel na Ginny. "Tiež to tak cítim."
Bolesť v jeho jazve dosiahla vrchol a pálila ako by bol späť na záhrade v Brlohu. Slabo počul Hermionu hovoriť "Nechcem byť sama. Nevezmeme si spacáky, čo som priniesla a nebudeme spať tu?"
Počul Rona, ako súhlasí, ale už nemohol tej bolesti odolávať dlhšie. Vzdal sa.
"Kúpeľňa," zamumlal a opustil izbu, ako najrýchlejšie mohol bez toho aby behal.
Podarilo sa mu to len tak-tak. Trasúcimi sa rukami otvoril dvere pred sebou, chytil sa za búšiacu hlavu a padol na podlahu. Potom v agónii ucítil hnev, že jeho duša nepatrí do jeho vlastníctva, videl dlhú izbu osvetlenú len svetlom ohňa a obrovského svetlovlasého Smrťožrúta, kričiaceho a zvíjajúceho sa na podlahe. A chudšiu postavu stojacu nad ním s prútikom zodvihnutým, zatiaľ čo Harry hovoril vysokým chladným nemilosrdným hlasom.
"Viac, Rowle, alebo môžeme skončiť a nakŕmiť tebou Nagini? Lord Voldemort si nie je istý, či bude tento krát odpúšťať. Zavolal si ma späť, aby si mi povedal, že Harry Potter znovu utiekol? Draco, daj Rowlovi ochutnať svoje pohoršenie.. Urob to lebo pocítiš môj hnev sám!"
Klátik dopadol do ohňa, vyšľahli plamene a ich svetlo ožiarilo vydesenú špicatú bielu tvar - ktorá vyzerala, ako by sa zrodila z hlbokej vody. Harry ťažko oddychoval a otvoril oči.
Ležal na studenej černej mramorovej podlahe a nos mal len kúsok od strieborného chvosta hada, ktorý podopieral vaňu. Posadil sa. Zdalo sa mu, že má Malfoyov vychudnutú stuhnutú tvár vypálenú v očiach. Cítil sa zhnusený tým, čo práve videl, spôsobom, akým Voldemort ušetril Draca.
Ozvalo sa rýchle klepnutie a Harry vyskočil, keď zaznel Hermionin hlas.
"Harry, chceš svoju zubnú kefku? Mám ju tu."
"Áno, jasné, vďaka," povedal a zo všetkých síl sa snažil udržať ľahostajný hlas, keď sa postavil a pustil ju dnu.¨.
...
(Witch, 24. 9. 2011 7:40)